Ostávaš verný záhadám, necháš opustiť, čo si mal tak rád, ako nikoho, nikomu to nepoviem, škoda viny, seba viní. Donedávna sama slza lásky odlomila sa, pre nádheru istú zistila, čo skrývala. More horí nad tebou, tíska mne roniaca sa kvapka slza, láska lásku nepozná. V mysli si ťa predstavujem, hviezda z neba prišla mi na pomoc, aby chápala som tvoju moc. Zreje vo mne krásny hlas, zas má svoj jas, konečne sa našiel, aby hľadal v duši svojej priezračnej. Láska ťa počká, kým sa zrodí, slzu roní ako úsvit mesačný, deň priezračný. Krása, zázrak, ilúzia. Počuješ ma, deň, čo deň, noc, čo noc, baží o pomoc. Bol to len sen, napi sa z mojich úst, vyschýnajú. Mnou uzrie bozk, nezabúda, ako čas letí. Odišla láska, nádej sveta, že opustila to najdrahšie, čo ešte nikdy nevidela, nedá sa vrátiť, nedá sa nežialiť, vracia sa cit.
9. máj 2009 o 10:19
Páči sa: 0x
Prečítané: 361x
city
Ostávaš verný záhadám
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)